Disky I
V tejto časti sa budem venovať diskom a ich možnostiam pripojiť do linuxových systémov. V prvom rade by som rozdelil disky do nasledovných kategórií:
- IDE disky
- SATA/SAS disky
- Enterprise disky
Ak ešte niekto vlastní starší počítač, pravdepodobne v ňom ešte má nejaký ten IDE disk. Už ale pár rokov sa tieto disky nahrádzajú novšie disky typu SATA alebo SAS disky. Tieto boli vyvinuté ako lacnejšia náhrada za SCSI disky, ktorých cena nedovoľovala nasadenie do bežných PC. SCSI disky sa používali v servroch, kde bola potrebná vysoká spoľahlivosť a samozrejme čo najväčšia rýchlosť. Kapacitne sú ale jednotlivé disky obmedzené, aj keď v aktuálnom čase kúpiť 2 až 3 TB disk nie je probém, na servroch ale sú nutné kapacity aj viac TB. Z tohto dôvodu sa vyvinuli špeciálne diskové polia, ktoré spájajú jednotlivé rýchle disky do zväzkov a tie sú pripojené ako samostatné disky do servrov. Medzi takéto polia patria SAN, NAS alebo FC polia. Sú to v podstate malé počítače, ktoré majú pripojených viac fyzických diskov a tie sú rozdelené na jednotlivé logické jednotky. Následne sú tieto logické jednotky pripojené niektorou technológiou priamo do servra. Typickým takýmto pripojením je iSCSI alebo FibreChannel. Pri FibreChannel sa používa na prenos dát optické vlákno, pri iSCSI sa používa sieťová karta. Výhodou napríklad FibreChannel diskových polí je možnosť pripojiť ich viac vláknami a tým si zabezpečíme vysokú dostupnosť. V prípade výpadku jedného kanála je automaticky nahradený druhým funkčným kanálom.
V linuxovom systéme vidíme každý jeden disk ako zariadenie, ktoré má svoj špeciálny súbor v /dev. V prípade IDE diskov sú rozdelené nasledovne:
- IDE 1 Primary – /dev/hda
- IDE 1 Secondary – /dev/hdb
- IDE 2 Primary – /dev/hdc
- IDE 2 Secondary – /dev/hdd
Pri IDE diskoch je možné ľahko identifikovať o ktorý disk sa jedná v prípade poruchy. Na identifikáciu máme samozrejme aj iné možnosti, čo je ale už na samostatný článok.
V prípade SATA, SAS, SCSI a iných diskov sa budú nachádzať v našom systéme nasledovné typy zariadení:
- /dev/sda
- /dev/sdb … a v prípade, že by sme mali pripojených viac diskov, budú pokračovať v poradí
- /dev/sdaa
- /dev/sdab…
Linuxy využívajú na rozdelenie jednotlivých diskov tzv. partície. Partície sú plne kompatibilné s windows partíciami. Každá partícia má nasledovne názov odvodený od disku a k nemu sa pridá číslo partície. Existujú primárne partície a logické partície, ktorým hovoríme aj extended. Linuxy majú vyhradené pre primárne partície čísla od 1 do 4. Od 5 do 255 sú označené logické partície. Teoreticky by sme teda mohli mať až 255 partícií, ale linuxové jadro momentálne spracuje len do 16 partícií. Ak ich aj vytvoríte, program na prácu s diskami ich síce bude vidieť, ale linux ich nebude vidieť a preto s nimi nebudete môcť pracovať. Reálne ale málokto potrebuje mať toľko partícií na jednom disku. Pri serveroch bývajú dôležité dáta oddelené od systémového disku a tým bývajú chránené pred stratou pri páde systému, prípadne poškodení systémových diskov.
Ak by sme chceli mať rozdelený disk na 3 partície, je dobré mať vytvorené 2 primárne partície pre linux a ďalšiu extended, ktorá sa dá následne deliť na ďalšie. Ak by sme ale vytvorili 4 primárne partície, ďalšie sa už nemôžu vytvoriť a tým by sme prišli o možnosť rozšírenia. Jednotlivé partície sa budú následne označovať nasledovne:
- /dev/hda1 – /dev/hda4 primárne
- /dev/hda5 – /dev/hda255 logické
Obdobne je to so SATA/SAS/SCSI diskami:
- /dev/sda1 – /dev/sda4 – primárne
- /dev/sda5 – /dev/sda255 – logické
Disky môžeme spájať do logických celkov a následne ich deliť podľa našich potrieb. Na takéto spájanie sa používa LVM – Logical Volume Management. O tejto možnosti budem písať v samostatnom článku. Z dôvodu zvýšenia bezpečnosti, prípadne rýchlosti čítania a zapisovania dát sa využíva RAID. Linuxy podporujú aj hardwarový aj softvérový raid. O jednotlivých typoch RAID-u sa môžete viac dočítať na wikipedii.
V časti II sa budem venovať možnosti identifikácie diskov v linuxe.
